Tri zlaté, dve strieborné medaily. Toľko získali slovenskí pretláčači na posledných majstrovstvách Európy. Na jednej strane pekný výsledok, ktorý si zasluhuje obdiv a uznanie. Na strane druhej je to obraz stagnácie, v ktorej sa súčasné slovenské pretláčanie nachádza.
O päť medailí sa totiž postarali opäť “len” ženy.
Lucia Debnárová si zopakovala vlaňajší výkon a získala zlatú a striebornú. V jej prípade bol zisk zlatej medaily ovplyvnený skvelým koučovaním Jána Ďaláka, ktorý ju pripravil na semifinálové a finálové súboje. Lucia v nich zmenila techniku, ktorá jej v kvalifikácii priniesla viac problémov ako úžitku. V semifinále to bola úplne iná pretláčačka. “Konečne spravila to, čo som jej už dlho hovoril. Nechala si poradiť a výsledok bol okamžitý. Jej súperky ju majú už prečítanú a toto nečakali” zhodnotil dôvod zmeny Ďalák.
Rebeka Martinkovičová zakončila svoju úspešnú juniorskú kariéru na európskej scéne ziskom dvoch zlatých medailí. Tie však majú na sebe šrám nízkej účasti v jej kategórii. Právom sme boli zvedaví, ako si poradí so svojimi súperkami v “seniorke”. Výsledok nebol taký, ako sama očakávala. Na druhej strane včas ukázal, kde ju päta tlačí a čo všetko treba do budúceho roka pozlepšovať.
Nováčik medzi medailistami je Klaudia Lišková. Vo svojom poslednom vystúpení medzi juniormi do 18 rokov sa jej podarilo v ľavačke získať striebornú medailu. Potom však nepochopiteľne vybuchla v pravej ruke, kde obsadila posledné miesto.
Ostatní naši neprekročili svoj tieň. Hoci výsledky na bodovaných miestach potešia, z dlhodobého hľadiska je to stále len prešľapovanie na jednom mieste. Z talentov stále ostávajú iba talenty (prípadne stratené talenty).
Všetko je to o práci klubov, o práci trénerov. Mám dojem, že posledných sedem rokov sa na našej malej pretláčačskej scéne venuje viac úsilia zákulisnému boju, ohováraniu a podrážaniu si nôh. Nepochopiteľné neúčasti niektorých našich reprezentantov na vrcholných podujatiach “smrdia” záškodníctvom, ktoré však najviac poškodzuje ich samých. Ignorancia medzinárodných výjazdov reprezentácie vyúsťuje k slabším výsledkom. Nedostatok súťaží, neskúsenosť, psychická labilita, to všetko sú dôvody, pre ktoré sa nedarí dostať sa na stupienky najvyššie.
V takomto malom športe ako je náš, je totiž cesta na vrchol a získanie uznania veľmi ťažké a tŕnisté. Pád zo získaných pozícií je ale ako let strmhlav dole za potlesku mnohých závistlivcov.
Napriek tlaku, ktorý vyvíjali na vedenie SAPR v posledných rokoch niektoré skupinky v jej vnútri sa podarilo dostať náš šport na dôstojné miesto na slovenskom športovom „nebi“. Nejdem tu robiť výpočet dosiahnutých mét, ktoré sa podarili. Skôr vyjadrím poľutovanie nad tým, že pre niektorých je stále dôležitejšie podceňovanie, osočovanie a metódou komunikácie – klamstvo.
Aj z tohto dôvodu k dnešnému dňu niektorí ľudia z vedenia SAPR odstupujú. Napriek včasnému oznámeniu rezignácie sa však krikľúni nechopili práce, ale zázračne stíchli. Pretože nič nie je ľahšie ako kritizovať.
Teraz nastal čas zdvihnúť hodenú rukavicu a chopiť sa žezla. A neprehajdákať to, čo sa tu za viac ako dvadsať rokov práce dosiahlo. Pretože pád bude rýchly a tvrdý.
-mač-