Týždeň po návrate úspešných slovenských reprezentantov z majstrovstiev Európy v Baku je dostatočný čas na ich reálne zhodnotenie. Aký to teda bol šampionát?
Mesto: Hlavné mesto Azerbajdžanu Baku už nie je to, čo by sme očakávali – prímorské ropné ťažisko, ktoré je známe nespočetnými vrtnými vežami. Baku to je moderné mesto, ktoré sa rozvíja dynamickým tempom. Všade cítiť ropu, a to nie len vo vzduchu. Napriek znečistenému moru majú vybudovanú prekrásnu prímorskú promenádu s množstvom atrakcií, reštaurácií a hlavne parkov. Moderným budovám dominuje kombinácia troch veží plameňov (The Flame Towers), ktorá je architektonickým skvostom a upúta pohľady z ktoréhokoľvek miesta bližšieho centra mesta. Hlavne v noci, keď veže hrajú rôznymi farebnými motívmi je pohľad na ne doslova úchvatný. Aký to paradox pri pohľade na bratislavské tri veže…
Miesto: Súťaže a vlastne všetky aktivity sa konali v krásnej športovej hale, kde bolo dostatok priestoru na Kongres EAF, váženie, športové výkony a aj stravovanie počas šampionátu.
Ubytovanie: Negatívum šampionátu, ani nie tak kvalitou ako roztrúsením oficiálnych hotelov po celom meste. Bolo takmer nemožné, aby sa jednotlivé výpravy stretli na mimosúťažných rozhovoroch, prípadne výmene skúseností. Každý bol rád, že je na tom svojom a môže oddychovať.
Preprava: Tým, že boli hotely a hala vzdialené v niektorých prípadoch aj viac ako 10 km a doprava v Baku je v pracovných dňoch doslova hektická, by sme mohli povedať, že sa to organizátorom podarilo celkom dobre zvládnuť. Lenže ideálom šampionátu rozhodne nie je cestovanie do a z haly 30 a viac minút. V Baku sme boli svedkami naozaj bizarných situácií na cestách. Predpisy si tu vodiči naozaj vykladajú po svojom. Jeden príklad hovorí za všetky … jedno ráno, keď boli cesty naozaj plné, tak sa náš vodič jednoducho rozhodol pre jediný voľnejší smer a za usilovného vytrubovania sa vydal do protismeru na kruhovom objazde. Prešli sme v zdraví a zďaleka sme neboli jediní…
Organizácia: Šampionát organizoval skúsený tím zložený z domácich pracovníkov a členov technickej a súťažnej komisie pri EAF. Jedinými zádrheľmi boli ako už tradične prvý deň, ktorý sa znovu natiahol do neskorých nočných hodín a potom tretí deň, keď sa začalo o viac ako hodinu neskôr oproti plánu z dôvodu neprítomnosti technického riaditeľa súťaže. To by sa na takomto podujatí nemalo stávať.
Diplomacia: Na šampionáte sa rozhodovalo o pre nás veľmi dôležitej akcii. Schvaľovalo sa usporiadateľské miesto 27. ME v roku 2017. Na našu radosť bude na dvadsiate výročie popradského šampionátu usporiadateľom majstrovstiev Európy Slovensko.
Výkony našich: Celkovo môžeme hodnotiť vystúpenie našich veľmi pozitívne. Sedem športovcov získalo osem medailí, nevídaná produktivita. Ako by sa dali hodnotiť ich výkony jednotlivo?
Lucia DEBNÁROVÁ: Dvojnásobne zlatá medailistka. Podarilo sa jej to, v čo už ani sama nedúfala. Určite nie v tomto roku. Po trabloch so zranenou pravou rukou šla do Baku síce o medailovými ambíciami, no dve zlaté sú naozaj aj pre ňu samotnú zlatým snom. Paradoxom je, že jednoduchšie zvíťazila pravou rukou. Ako sama povedala “ľavačku som trochu podcenila, ale nakoniec to dobre dopadlo”. Vďaka jej podceneniu súperky sme boli svedkami dych vyrážajúceho finále ľavej ruky s úspešným koncom.
Rebeka MARTINKOVIČOVÁ: Rebeka na šampionát ani nemala ísť. Príbeh o tom sme už spomenuli v predchádzajúcom článku. Len vďaka jej obrovskej vôli a túžbe sa na ME nakoniec dostala a tam zvíťazila. Po prvýkrát vo vyššej vekovej kategórii, po prvýkrát pravou rukou. Vynikajúci výkon, ktorý podčiarkla striebornou medailou v ľavačke, kde tiež nebola ďaleko od zlata. Rebeka opäť potvrdila, že je našou najväčšou nádejou do budúcnosti. Jej chuť trénovať a súťažiť môže byť príkladom pre každého mladého pretláčača.
Juraj MICHALIČKA: Vlani dvojnásobne zlatý z MS sa po zisku medailí dlho na súťaži neukázal. Zranený chrbát, zranený tréner nepomohli kvalitnej príprave a aj preto bol jeho výkon na ME veľkým otáznikom. Ešte väčším bol po rýchlej prehre v prvom zápase. Potom sa Juraj prebral a výborným výkonom sa dostal až do finále, kde ho porazil Turek Osmanli. Strieborná medaila z ľavej ruky potešila a potvrdila jeho miesto medzi najväčšími silákmi sveta. V pravačke už medailový výkon nezopakoval a zastal pred bránami semifinále.
Andrea KUŠNIERIKOVÁ: Medailové prekvapenie minulého roka, medailové prekvapenie tohto roka. Po nevýraznej ľavačke v pravej ruke zabojovala a zaslúžene obsadila tretie miesto.
Michal GIRÁŠEK: Veľký bojovník. V tomto roku sa rozhodol štartovať vo vyššej hmotnostnej kategórii. Otázkou je, či to bolo na osoh alebo na škodu veci. Faktom je že ľavačkou sa prebíjal s ťažkosťami a konečnou bolo štvrté miesto. V pravačke to bolo lepšie, gradovanie formy prišlo práve včas a výsledkom bola bronzová medaila.
Dominik GLOD: Ten istý prípad ako Michal. Zmenil kategóriu a neprospelo mu to. Medzi ťažšími borcami pôsobil ako drobček. Po zaspatej ľavačke sa tiež správne nabudil a v pravej ruke získal bronzovú medailu. Bolo to Dominikovo posledné juniorské vystúpenie na ME a medailu sme mu veľmi priali. Napriek tomu, že bola “iba” bronzová, mal pre nás všetkých cenu zlata.
Ján VOJENČÁK: Jediný zostal bez medaily. Napriek ťažkým kategóriám je jeho umiestnenie sklamaním, opäť v boji o medailu prehral so starým známym Delidžakovom (BUL).
Na záver by som už len spomenul významu udalosť, ktorou bolo vysielanie priameho prenosu zo všetkých štyroch finálových večerov na športovom kanáli Slovak Sport TV. Sme radi, že sa pretláčanie zaradilo medzi vysielané športy aj na Slovensku, čo určite prispeje k jeho propagácii.
Taktiež významne propagoval umiestnenie našich športovcov na ME v Baku najväčší športový portál na Slovensku OŠporte, ktorý každý deň publikoval všetky správy, ktoré sme aktuálne z dejiska šampionátu do zasielali do tlačových agentúr.
Trochu nás zamrzela neúčasť novinárov na tlačovke, ktorú sme usporiadali hneď po prílete z dejiska majstrovstiev. Ale aj to je pretláčanie. O záujem médií stále iba bojujeme.
-mač-
05/25/2014